Orchester Bratislava Hot Serenaders patrí medzi jedno z mála úzko vyprofilovaných hudobných telies na Slovensku. Od svojho založenia v roku 1992 sa jeho obsadenie takmer nemení a osemnásť nadšencov sa pravidelne stretáva vo svojom voľnom čase bez jedinej prestávky. Čo ich v dnešných pre akýkoľvek menšinový hudobný žáner neutešených časoch drží v tomto zápale?

Na prvom mieste je to láska k hudbe, ktorej venujú všetok svoj voľný čas. Táto hudba prišla z Ameriky do Európy koncom dvadsiatych rokov a volá sa Hot Jazz, alebo Sweet and Dance Music. Vďaka tomu, že v Amerike už i v rokoch dvadsiatych bujnel tzv. gramophonový bussines sú členovia B.H.S. vášnivými zberateľmi starých autentických nahrávok, z ktorých do (ne)skorých ranných hodín píšu notu po note aranžmány. Tie potom nacvičia a v autentických oblekoch, s brillantinou na hlave, pri jednom mikrofóne a na autentické hudobné nástroje interpretujú k radosti stále väčšej a neskutočne oddanej poslucháčskej obce.

Na druhom mieste je to takisto láska k hudbe, tentoraz však z domova. Vznikla na Slovensku, nahrávala sa tu v Bratislave, tu v Prahe, avšak mala jedného spoločného a veľmi signifikantného menovateľa: osobnosť Františka Krištofa Veselého. Tento doyen slovenskej populárnej hudby preslávil hlavne začiatkom rokov štyridsiatych množstvo šlágrov, z ktorých členovia B.H.S. postupne, avšak rukou neomylnou, vyberajú tie najlepšie.

Poslednou, avšak nemenej dôležitou príčinou, ktorá udržuje orchester pri stále väčšej chuti je láska ku kolektívnej zábave a priateľské zväzky medzi jednotlivými členmi B.H.S. Stáva sa mnohokrát, že po koncertných šnúrach, kedy členovia iných orchestrov uprednostňujú samotu, či úzky kruh rodiny, páni a dámy z B.H.S. skončia pri spoločných debatách, ktoré sa zvyknú natiahnuť až do skorých ranných hodín. To však nemení nič na plnom nasadení, ktoré neodmysliteľne patrí k výkonom a hudbe, interpretovanej orchestrom Bratislava Hot Serenaders.

Bratislava Hot Serenaders je orchester svetového renomé. V roku 1994 orchester a jeho sólisti vyhrali veľký festival zasvätený práve hudbe 20-tych a 30-tych rokov vo francúzskom Saint Raphael a dostali tam cenu Sidney d’ Or. Pravidelne účinkujú doma i v zahraničí na samostatných koncertoch i jazzových festivaloch napr.: Whitley Bay (Anglicko 2008, 2006, 2004), Bohém Ragtime & Jazz Fesztivál (Maďarsko 2008, 2001), XXV. Československý Jazzový Festival Přerov (Česká republika 2008, 2002), Hořice JazzNights (Česká republika 2008), XI. Festival swingové hudby, Praha (Česká republika 2008), Pražské Jaro (Česká republika 2006), "New Orleans - Visegrád" First Central-European Swing Festival (Maďarsko 2005), La Plus Grande Cave De Jazz Du Monde (Francúzsko 2004), Salgotarian Jazz Festival (Maďarsko 2004), Breda Jaz Festival (Holandsko 2003) atď.

Orchester Bratislava Hot Serenaders zrealizoval vydanie štyroch profilových CD albumov:"Prvé rendez-vous" v roku 1998, "Cotton Club Stomp" v roku 2003, "The Broken Record" v roku 2006 a "Take It Easy" v roku 2008, ako aj dvoch CD albumov venovaných Františkovi Krištofovi Veselému, naspievaných pánom Milanom Lasicom: "Ja som optimista" (2001) a "Celý svet sa mračí" (2002). Tieto dva albumy zaznamenali nebývalý ohlas na celom Slovensku, "Ja som optimista" bolo dokonca celé dva mesiace najpredávanejším CD v konkurencii všetkých hudobných žánrov, vo februári 2002 mu bola slávnostne udelená zlatá platňa a v januári 2003 platňa platinová spolu s platňou zlatou pre album "Celý svet sa mračí". Výber z oboch CD poslúžil k nakrúteniu prvého slovenského hudobného DVD "Milan Lasica & Bratislava Hot Serenaders".

Počas dvoch divadelných sezón účinkoval orchester spolu s pánom Milanom Lasicom v rovnomennom programe „Ja som optimista“ v bratislavskom Štúdiu L&S. Tento program bol zložený zo šlágrov, ktoré preslávil F.K.Veselý a zarovno obohatený rozprávaním o časoch starej Bratislavy.

K nesporným úspechom tohto telesa patrí aj to, že orchester bol oslovený, aby nahral hudbu k úspešným muzikálom a divadelným predstaveniam Niekto to rád horúce (réžia M. Lasica), Piano Revue (réžia J.Nvôta ml.), Garedorbier (réžia Roman Polák) k operete Pod cudzou vlajkou (réžia Rastislav Ballek) a hudbu k divadelnej hre Radošinského naivného divadla Niekto to rád slovenské (autor: Stanislav Štepka), ktorú skomponovala pianistka orchestra Ľubica Salamon-Čekovská.

V roku 2006 orchester v rámci letného festivalu Viva musica! v Bratislave úspešne odpremiéroval originálnu jazzovú verziu svetoznámeho diela Georga Gershwina Rhapsody In Blue s americkým pianistom Adamom Birnbaumom a toto dielo má ako jediný orchester svojho druhu v Európe i naďalej vo svojom stálom repertoári s pianistom Ladislavom Fančovičom.

PREČO PRÁVE HUDBA 20-TYCH A 30-TYCH ROKOV?

Iste je na mieste otázka možno mnohých z Vás, čo vedie zopár nadšencov na začiatku 21. storočia k oprašovaniu a rekonštruovaniu starých nahrávok orchestrov a interpretov hudby začiatku 20-tych a konca 30-tych rokov minulého storočia? Akú inšpiráciu hľadajú v období, ktoré je pre mnohých skôr symbolom neradostných spoločensko-politických udalostí? Tento, svojím spôsobom skeptický pohľad na nie tak dávnu minulosť, je iste oprávnený.

20-te až 30-te roky pre mnohých symbolizujú dozvuky hrôz I. svetovej vojny, rozpad Rakúsko-Uhorskej monarchie, vznik VOSR, začiatok nástupu fašizmu v Európe – udalosti, ktoré nemožno prehliadať, ktoré zasiahli a ktorými boli poznačené viac či menej všetky vtedajšie generácie a spoločenské vrstvy obyvateľstva. Nevyhli sa ani vysťahovalcom, ktorí vo viere ľahšieho živobytia míňali často i svoje posledné chatrné úspory, ktoré vymieňali za malý, no pre nich cenný kúsok papiera – ship card (lodný lístok). Ten bol pre mnohých z nich vysnívanou vstupenkou na cestu do nového sveta. Sveta za "veľkou mlákou", za novým, dôstojnejším a znesiteľnejším životom. Svetová hospodárska kríza, ktorá začala krachom na newyorskej burze v roku 1929, však nemilo prekvapila po príchode do novej zeme i mnohých z nich. Sila tejto krízy sa čoskoro z amerického kontinentu veľmi rýchlo rozšírila a vtisla svoju pečať nielen USA, Európe, ale postupne takmer celému svetu. Prečo teda práve hudba 20-tych a 30-tych rokov?

Navzdory týmto nesporne smutným historickým faktom však predsa len treba podotknúť, že obdobie na sklonku tisícročia symbolizovali okrem spomínaných neduhov aj svetlé stránky, vyznačujúce sa nebývalým a prudkým vývojom v mnohých oblastiach spoločenského života, vedy, techniky či umenia. Snáď len námatkovo spomeňme niektoré z vedeckých objavov, ktoré natrvalo poznamenali svet. A zrejme i pod ich vplyvom, podobne ako snáď v časoch renesančných objavov a humanizmu, spätne vplývali na rozvoj slobody ducha, viery v ľudské schopnosti a poznanie, ktoré sa priaznivo premietli do sféry ľudského vedomia veľmi intímnej a citlivej, akým je umenie. Kvantová teória, teória rádioaktivity, teória relativity, objav modelu atómu, rozriešenie problému krvných skupín, objav polarografu, encefalografu, penicilínu. Vedecké objavy sa takmer súčasne ruka v ruke snúbili s novými technickými výdobytkami. Je na mieste spomenúť aspoň niektoré z nich:

V roku 1903 bratia Wrightovci vzlietli s prvým motorovým lietadlom. Henry Ford rozširuje výrobu automobilov na montážnej linke a kladie základy modernej veľkovýroby na pásoch. Prudko sa začína rozvíjať autobusová a nákladná cestná doprava. Kaplan skonštruuje vrtulovú vodnú turbínu. Sú skonštruované turbínové i dieselelektrické lokomotívy, vznikajú pokusy s tryskovými lietadlami, od roku 1918 sa zavádzajú prvé letecké linky. V Taliansku vzniká prvá diaľnica. V roku 1907 je zachytený prenos ľudského hlasu rádiofóniou. V roku 1915 funguje rádiový prenos medzi Washingtonom a Parížom. V roku 1922 vzniká pravidelné rozhlasové vysielanie a v roku 1926 je predvedený prvý televízny prenos a prvý krát premietaný na verejnosti zvukový film. V roku 1935 je zahájené verejné televízne vysielanie.
Nie je toho snáď dosť, čo môže s pýchou vplývať na vedomie priamych účastníkov tejto doby a priaznivo ovplyvňovať vieru v ich vlastné sily a objavy ľudstva?

Nové vedecké objavy tohto obdobia priamo či nepriamo ovplyvnili aj samotnú kultúru a umenie. Dochádza k prudkému rozmachu filmu a kinematografie, maliari, tzv. prekliati básnici, skladatelia, odmietajú klasické techniky a výrazové prostriedky, vznikajú nové umelecké smery, v ktorých nachádzajú svoje uspokojenie (expresionizmus, fauvizmus, kubizmus, futurizmus, neoklasicizmus, dadaizmus), dochádza k rozmachu avantgardnej architektúry. V hudobnom svete dochádza k uvoľňovaniu tradičných štruktúrnych hudobných postupov, šíri sa voľná kompozičná forma, používa sa bitonalita, atonalita, impresionistická zvukovosť. Skladatelia sa inšpirujú technickými novinkami, expresionizmom, folklórom, ale tiež jazzom.

Týmto malým exkurzom do sveta plného paradoxov sa vraciame k otázke, prečo sa nechávame inšpirovať práve hudbou 20-tych a 30-tych rokov? Je to pomerne jednoduché. Myslíme si, že umelec (ako každý iný človek), nemôže tvoriť a pracovať mimo realitu. Nech je akákoľvek. Je jej súčasťou a musí na ňu tak či onak reagovať. Musí sa s ňou vyrovnávať - nechať sa ňou unášať, podľahnúť jej, bojovať proti nej, búriť sa, zanevrieť na ňu, byť voči nej ľahostajný - skrátka zaujímať k nej postoj. Ako nám história ukázala, začiatok 20. storočia bolo obdobie určite poznačené množstvom rozporov a paradoxov. Objavov i vojen. Budovania i rúcania. Pýchy na ľudský um i jeho degradácia. Lásky i nenávisti. Krás i hrôz. Nie je nám síce jasné, či hudobní umelci tvoriaci v tejto dobe vytvorili svoje vrcholné diela pod vplyvom eufórie nových vedeckých poznatkov, alebo naopak, rozčarovaní z možnosti zneužitia vedecko-technických objavov na účely mocenských záujmov zopár desiatok či stoviek chorých myslí, zameraných proti ľudskosti, hľadali a nachádzali únik z reality vo svete jasných tónov, hudby a jej harmónie. Je to koniec koncov jedno. O to tu nejde. To nech skúmajú kunshistorici a muzikológovia. Podstatné je to, že tieto diela vznikli a sú tu prítomné. Vďaka vtedajším najmodernejším technickým výdobytkom – gramofónom a vinylovým platniam - dnes možno ukryté na povaliach starých mám a otcov, zapadnuté vrstvami prachu. Podľa našich skúseností sa s touto dobou nadčasovo vyrovnali práve tí, ktorí snáď najemotívnejšie vyjadrujú svoje pocity – jazzoví hudobníci a skladatelia. Ak si totiž sústredenejšie vypočujeme pukotavé tóny starých šelakových platí jazzovej hudbu 20-tych a 30-tych rokov, zdá sa nám, že práve v nich možno nájsť ten správny pohľad na svet. Minulý i súčasný. Stačí si vypočuť starý ragtime, neworleanský štýl, dixieland či raný swing. Stačí sa oboznámiť s menami ako Bix Beiderbecke, Count Basie, Duke Ellington, Louis Armstrong, Red Nichols, Fred Rich, Frankie Trumbauer, Bing Crosby, vypočuť orchestre Bennyho Goodmena, Paula Howarda, Jimmyho Doorsyho, Paula Whitemana, R.A.Dvorského a mnohých ďalších. Zistíme jedno. Že je to hudba jasných tónov a jasnej harmónie, odľahčená od ťažkých disharmonických postupov, dodekafónií a rôznych izmov – je to hudba plná jednoduchosti, krásy, kľudu, harmónie, ktorá má pre nás – ale veríme, že i pre Vás - blahodárne účinky, vďaka ktorým sa nám ľahšie vyrovnáva s ťažkosťami, ktoré iste na každého z nás v istých chvíľach doľahnú. Ale i s radosťami, ktoré táto hudba dokáže umocniť. Hudba, v ktorej nájdeme útočisko vo chvíľach radosti i smútku. Presiaknutá chytľavým optimizmom, v ktorom i smutné tóny znejú ľudsky a teplo.

Myslíme si, že práve toto bola a je tá najsprávnejšia cesta, ako sa vyrovnať s dedičstvom rozporuplnej doby, doby, ktorú prežívali naše hudobné vzory začiatkom 20. storočia a doby, ktorú prežívame čiastočne i my na prelome tisícročí. A to, že nás i Vás oslovuje, poukazuje na fakt, že bola skutočne nadčasová a neopakovateľná. A keďže sa snažíme byť i my tak trochu optimisti, je našou túžbou a snahou nie len sebecky sa nechávať inšpirovať a obohacovať touto hudbou, ale ju aspoň skromne šíriť podľa našich schopností a možností – pokiaľ možno autentickú a čo možno najmenej poškvrnenú a posúvať ju ďalej Vám. S cieľom, aby i Vám priniesla aspoň kúsok takej radosti, akú prináša nám.

„ Ja som optimista, je to pravda istá,
že sa tomu dobre vodí, kto sa nenarodí...“